default_mobilelogo

Volám sa Anička a mám 10 rokov. Chodím do základnej školy. Bývam v rómskej osade. 

Mám viacerých súrodencov a momentálne žijeme iba s mamou. 

Keď som bola úplne malá, žili sme tiež iba s mamou, lebo otec bol vo väzení. Kradol. Chýbal mne aj celej rodine. Mali sme málo peňazí, často mi mama povedala, že mi nemôže niečo kúpiť, lebo na to nemáme. Keď sa mal otec vrátiť z „basy“, tešili sme sa na neho. Keď prišiel, trošku som sa ho bála. Postupne som zistila, že je iný ako mama. Niekedy iba sedel, nič nerobil, inokedy odišiel z domu aj na niekoľko dní. Niekedy sa vrátil domov neskoro, potom celý deň spal a mama nás tíšila, aby sme ho nezobudili. Otec bol na mamu zlý. Niekedy sa hádali, ale videla som aj to, ako otec mamu udrel. Nadával jej aj pred nami, dokonca aj facku jej dal. Postupne sme si na to zvykli. Mama mávala modriny, ale neriešili sme to. Myslela som si, že to tak má byť a mama urobila niečo zlé, za čo ju otec potrestal. 

Mama bola často smutná, niekedy plakala. Potom k fackám pribudli aj kopance. Vtedy som sa schovala pod paplón, nechcela som sa na to pozerať, bála som sa. Dúfala som, že sa to už nezopakuje a my budeme šťastná rodina. Ale opakovalo sa to. Myslím, že to vedeli aj naši susedia, aj moja babka, ale nikto nič neurobil. 

Hádky, bitky a mama stále len smutná. Raz, keď otec na mamu kričal, vytiahol veľký nôž, priložil jej ho na krk. Povedal, že ju raz zabije. Veľmi som sa zľakla. Bála som sa o mamu, o nás, čo s nami bude. V tej chvíli som nerozmýšľala, vedela som, že prišla chvíľa postaviť sa otcovi a zachrániť svoju mamu. Postavila som sa pred otca a povedala mu nech zabije mňa. Pozrel sa na mňa, na sekundu zaváhal, odhodil nôž a odišiel.

Bála som sa, bola som smutná, ale vlastne som sa tešila, že je preč. Mama sa potom rozhodla, že otca udá na polícii. Otec bol v podmienke, tak hrozilo, že opäť pôjde do väzenia. 

Otec potom prišiel, prosil ju o odpustenie, aj jeho brat mamu prosil, aby udanie stiahla. Mama to urobila. Asi ešte otca ľúbila. Za mnou otec neprišiel, mne nepovedal nič. 

Otec sa k nám nevrátil, žil u svojej rodiny a potom aj tak išiel zase do „basy“. 

Vlastne som rada, že už s nami nie je. Je nám lepšie. Nemáme peniaze, ale mama nie je taká smutná, nikto ju nebije a doma je väčší kľud. Občas je to ťažké, niekedy nemám desiatu, ale mama sa snaží, aby sme doma mali čo jesť. Keď budem veľká, budem jej pomáhať, nájdem si prácu a budem jej dávať peniaze. Chcem, aby bola šťastná. 

 

Ženy z rómskych komunít zvykneme označovať ako viacnásobne marginalizované. Abstraktné slovné spojenie, ktoré skrýva nerovné postavenie. Nerovnosť vo vzťahu k mužom a priepastný rozdiel medzi rómskymi ženami z osád a ženami z majority. 

Len ten, kto pozná realitu osád, dokáže si predstaviť, ako je limitovaný ich život. Dievčatá na rozdiel od chlapcov zriedkavejšie pokračujú v stredoškolskom vzdelávaní a iba 12,5% rómskych žien má stredné alebo vyššie vzdelanie. V komunitách naďalej prevláda názor, že ženy by sa mali starať o domácnosť, deti a manžela, byť poslušné a submisívne. Mladé ženy sa musia podriadiť manželovi, ale ak zostanú bývať v dome jeho rodičov, rozhodujúce slovo má svokra. Tradície, ktoré v majoritnej populácii poznáme z histórie, sú v rómskych komunitách stále prítomné, ba možno sa v čase chudoby a nezamestnanosti ešte posilňujú.

Na jednej strane zomknutosť rodiny a spoločné hospodárenie širšej rodiny pomáha ľuďom z osád prežiť pri nedostatku prostriedkov, ale zároveň potláča individuálne potreby jednotlivcov. Pritom potreby a túžby rómskych žien z komunít zodpovedajú 21. storočiu. Chcú byť dobrými manželkami, ale zároveň potrebujú, aby ich názor bol braný na zreteľ, aby mohli študovať, pracovať, stretávať sa, starať sa o seba... aby mohli byť rovnocenné.

To, čo je bežné aj v malej obci, nie to v meste - ísť si zacvičiť, je pre ženy v osadách niečo mimoriadne. Ženy z majority sa už nevenujú ručným prácam, ženy v osadách vítajú možnosti stretávať sa a pracovať so zvyškami látok, papiera či nití. Z odpadových materiálov dokážu vyrobiť zaujímavé veci, škoda, že pre ne nenájdu aj odbyt. Pozitívne je, že pri takýchto stretnutiach si vytvárajú priestor pre rozhovory medzi sebou, pre zdieľanie názorov a skúseností. Aj keď niektoré témy sú v rómskom prostredí stále tabuizované, hovoriť o vzťahu medzi mužom a ženou, sexe alebo antikoncepcii sa jednoducho nepatrí. 

Mnohé zo žien si až v strednom veku uvedomia, že bez vzdelania nemajú šance sa zamestnať. S veľkými prekážkami a niekedy aj bez podpory svojich manželov študujú, aby svojim rodinám zabezpečili víziu lepšieho života. Ak sa aj ženy zamestnajú, musia riešiť konflikt medzi prácou a rodinou. Je zriedkavé, aby nezamestnaní rómski muži prevzali domáce povinnosti či starostlivosť o deti v prípade, že sa ich žena zamestná.

Odhady hovoria, že v našej spoločnosti je každá piata žena vystavená domácemu násiliu. V rómskych komunitách je miera tolerancie k násiliu veľmi vysoká a dá sa predpokladať, že s nejakou formou násilia je konfrontované vyššie percento žien ako v majoritnej populácii. Je to vážny problém, ktorý ale nateraz nemá riešenia. Žiaľ, násilie v rómskych komunitách ide naprieč vzdelanostnej štruktúre. Nevyhýba sa ani rodinám, kde sú ženy zamestnané často aj ako učiteľky, terénne sociálne pracovníčky či asistentky. Ženy radšej trpia, než by o problémoch hovorili, lebo ešte stále v rómskych komunitách platí, že je lepšie byť nešťastne vydatá ako rozvedená. Nechať sa ponižovať, citovo vydierať, ale aj udrieť, je považované za údel ženy. V takomto prostredí vyrastajú deti, ktoré násilie v rodine môže poznačiť na celý život.

Vieme, že napomôcť sebarealizácii žien a vzoprieť sa tradíciám, je zložitý proces. Na Slovensku v minulom storočí k tomu dopomohlo organizovanie sa žien v spolkoch a spoločenských organizáciách. V rómskom prostredí sú také organizácie zatiaľ zriedkavé. Ak však chceme, aby zmena v rómskych komunitách nastala zdola, podpora ženského hnutia je viac ako potrebná.

Publikované v denníku Pravda, dňa 5. októbra 2015 

 

Roky počúvame o význame komunálnej politiky, o tom, že všetko začína a končí  v obci či meste kde žijeme. Spravidla si to uvedomíme raz za štyri roky pri komunálnych voľbách. Pár mesiacov pred voľbami sa okolo nás dejú pomerne príjemné zmeny, opravujú sa verejné priestranstvá, zlepšuje sa čistota, je viac kultúrnych podujatí, stavajú sa chodníky, potom sa komunálni politici predháňajú v sľuboch a potom prídu voľby. V obciach s niekoľkými stovkami voličov rozhodnúť môže aj niekoľko desiatok voličov, účasť vo voľbách býva niečo okolo 50% oprávnených voličov. 

A keďže v komunálnej politike spravidla stranícka príslušnosť nehrá až takú dôležitú úlohu, volíme podľa sympatií, podľa toho, ako kandidátov poznáme a podľa príslušnosti k nejakej záujmovej skupine, ale aj podľa toho, z akej rodiny (či rodinnej kliky) kandidát pochádza. Alebo volíme proti niekomu. Často volíme zmenu, v nádeji, že zvolíme progresivitu. V prípade rómskych komunít je to ešte zložitejšie. Na rómskych kandidátov sa spravidla rómski voliči zjednotiť nevedia, tak volia proti sebe. Je nepochopiteľné, že v komunitách, kde Rómovia tvoria viac ako 70% obyvateľov nezvolia rómskeho starostu. Rovnako ako je nepochopiteľné, že ak tvoria 25% obyvateľov, nedokážu podporiť ani jedného rómskeho kandidáta na poslanca.
 

S kolegami z viacerých neziskoviek sme krátko po posledných komunálnych voľbách hodnotili výsledky v obciach, kde pôsobíme.  Spravidla sme len konštatovali, že čas ukáže.
 

Pol roka po komunálnych voľbách čas ukazuje. Tam, kde zostali pôvodní starostovia a nedošlo k veľkým zmenám v zastupiteľstvách, vieme na čom sme. To, na čom sme spolupracovali, ide. Často pomalšie, ako by mohlo, ale vzhľadom k dohodám, ku skúsenostiam z minulosti, ide. Tam, kde došlo k zmenám, začíname odznova. Vysvetľujeme, ponúkame riešenia, hovoríme o nastavení verejných politík a princípoch riešení. Vytvárame si priestor pre naše projekty, lebo veríme že dokážeme ponúknuť pozitívnu zmenu pre Rómov. Snažíme sa presvedčiť, že peniaze minuté na projekty sú účelné, že ich nezneužívame a výsledky sú dobré pre všetkých. Popri tom, opatrne presadzujeme princíp partnerstva s Rómami, ak nie reálneho, aspoň formálneho, lebo aj to je zmena.

Komunálna politika je často postavená aj na negovaní toho, čo urobili predchodcovia. Akoby sa striedali obdobia - som za a som proti. Ak v obciach boli starostovia, čo nerobili nič, u nových starostov je tendencia, že pôdu do všetkého bez rozmyslu v snahe rýchlo vyriešiť všetko. Tam je potrebné nezabiť snahu a usmerniť záujem. Sieťujeme obce, vymieňame kontakty a propagujeme programy a dotačné schémy, ktoré ponúka štát. Oveľa horšia je však situácia v obciach, kde prídu po voľbách starostovia, ktorí za 4-5 mesiacov zrušia všetko, čo ich predchodca či predchodcovia budovali viacero rokov. Ak ukončia projekty, lebo výsledok z nich nie je ten, aký si predstavovali, ak odstúpia od programov, ktoré síce majú nedostatky, tak v konečnom dôsledku nepomáhajú vyrovnávať šance vylúčených rómskych komunít. Ak prepustia schopných ľudí, tak deklarujú, že nevidia zmysel v intervenciách. Čo robiť v takých prípadoch? Starosta je rozhodujúci. Nikto ho nedonúti spolupracovať, pokračovať v začatom, ani akceptovať predchádzajúce záväzky. V takýchto prípadoch sme často bezmocní a iba sa prizeráme, ako sa situácia mení k horšiemu. Žiaľ, doplácajú na ňu obyvatelia rómskych komunít. 

Aj taká je realita pol roka po komunálnych voľbách. 

eb

Nezávisle na sebe som sa v jednom dni stretla s dvoma svojimi rómskymi kamarátkami. Sedeli sme na káve a len tak rozprávali o všeličom. Keďže je leto, reč prišla na dovolenky. Kam by sme chceli ísť, kam pôjdeme, kde sme sa ako cítili... A  v oboch rozhovoroch sa objavili rovnaké postrehy. Obe majú pozitívny vzťah k južným krajinám a v destináciách Tunis, Egypt, Turecko sa cítia ako doma. Obe hovorili o zážitkoch, keď domáci v Tunise, či Turecku ich oslovili arabsky, lebo ich pokladali za „domáce“. Obe sa zhodli, že v týchto krajinách zapadnú a nevyčnievajú, že farbou pleti, vlasmi sa na ulici nelíšia od ostatných a splývajú s ostatnými. Zhodli sa, že je to príjemný pocit. Práve to, že zapadli im umožnilo nadviazať bližší kontakt s domácimi, vedia, ako sa v dovolenkových destináciách žije mimo hotelových rezortov a majú priateľov v týchto krajinách ...a nemajú predsudky. 

Tak mi napadlo, že napriek tomu, že na Slovensku sú Rómovia doma, často im chýba práve ten pocit, že zapadajú. To, že na prvý pohľad vyčnievajú – majú inú farbu pokožky, vlasov...., ich stavia do pozície „cudzincov“ a žiaľ aj tých, ktorých majorita nemá záujem spoznať. 

 

 

V tomto roku sme v našej organizácii pripravili rôznorodé podujatia ku Dňu Rómov. Predovšetkým sme sa snažili pripomenúť si postavenie rómskych žien. Už pred dvoma rokmi sme pripravili panelovú výstavu Úspešné rómske ženy, ktorá prináša pohľad na 6 výnimočných Rómiek. Našim cieľom bolo zviditeľniť ženy, ktoré sú úspešné v spoločnosti, dosiahli v svojich profesiách spoločenské uznanie, ale na svojej ceste životom museli prekonať viaceré prekážky, často spojené s pôvodom a identitou. V minulom roku k výstave v spolupráci so združením Living documentary pribudli dva krátke dokumentárne filmy o rádovej sestre Atanázii a spisovateľke Zdenke Mahajovej. Práve premiéry filmov nám umožnili pripomenúť si osudy výnimočných žien aj v tomto roku. Výstava bola nainštalovaná v priestoroch Verejnej ochrankyne práv v Bratislave, podujatie otvorila Jana Dubovcová. Následne bola výstava nainštalovaná v priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky a otváral ju podpredseda NR SR Ján Figeľ. 

 

Čítať ďalej...