default_mobilelogo

Volám sa Anička a mám 10 rokov. Chodím do základnej školy. Bývam v rómskej osade. 

Mám viacerých súrodencov a momentálne žijeme iba s mamou. 

Keď som bola úplne malá, žili sme tiež iba s mamou, lebo otec bol vo väzení. Kradol. Chýbal mne aj celej rodine. Mali sme málo peňazí, často mi mama povedala, že mi nemôže niečo kúpiť, lebo na to nemáme. Keď sa mal otec vrátiť z „basy“, tešili sme sa na neho. Keď prišiel, trošku som sa ho bála. Postupne som zistila, že je iný ako mama. Niekedy iba sedel, nič nerobil, inokedy odišiel z domu aj na niekoľko dní. Niekedy sa vrátil domov neskoro, potom celý deň spal a mama nás tíšila, aby sme ho nezobudili. Otec bol na mamu zlý. Niekedy sa hádali, ale videla som aj to, ako otec mamu udrel. Nadával jej aj pred nami, dokonca aj facku jej dal. Postupne sme si na to zvykli. Mama mávala modriny, ale neriešili sme to. Myslela som si, že to tak má byť a mama urobila niečo zlé, za čo ju otec potrestal. 

Mama bola často smutná, niekedy plakala. Potom k fackám pribudli aj kopance. Vtedy som sa schovala pod paplón, nechcela som sa na to pozerať, bála som sa. Dúfala som, že sa to už nezopakuje a my budeme šťastná rodina. Ale opakovalo sa to. Myslím, že to vedeli aj naši susedia, aj moja babka, ale nikto nič neurobil. 

Hádky, bitky a mama stále len smutná. Raz, keď otec na mamu kričal, vytiahol veľký nôž, priložil jej ho na krk. Povedal, že ju raz zabije. Veľmi som sa zľakla. Bála som sa o mamu, o nás, čo s nami bude. V tej chvíli som nerozmýšľala, vedela som, že prišla chvíľa postaviť sa otcovi a zachrániť svoju mamu. Postavila som sa pred otca a povedala mu nech zabije mňa. Pozrel sa na mňa, na sekundu zaváhal, odhodil nôž a odišiel.

Bála som sa, bola som smutná, ale vlastne som sa tešila, že je preč. Mama sa potom rozhodla, že otca udá na polícii. Otec bol v podmienke, tak hrozilo, že opäť pôjde do väzenia. 

Otec potom prišiel, prosil ju o odpustenie, aj jeho brat mamu prosil, aby udanie stiahla. Mama to urobila. Asi ešte otca ľúbila. Za mnou otec neprišiel, mne nepovedal nič. 

Otec sa k nám nevrátil, žil u svojej rodiny a potom aj tak išiel zase do „basy“. 

Vlastne som rada, že už s nami nie je. Je nám lepšie. Nemáme peniaze, ale mama nie je taká smutná, nikto ju nebije a doma je väčší kľud. Občas je to ťažké, niekedy nemám desiatu, ale mama sa snaží, aby sme doma mali čo jesť. Keď budem veľká, budem jej pomáhať, nájdem si prácu a budem jej dávať peniaze. Chcem, aby bola šťastná.